Z času na čas mi v mejlovej schránke pristane správa od niekoho, kto na mňa natrafí na internete alebo prostredníctvom spravodajských médií. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade – Ruben a Janka z Berlína ma chceli spoznať, pretože boli práve neďaleko Trenčína, odkiaľ Janka pochádza. Majú malý projekt, ktorý ma okamžite zaujal. Hneď sme sa dohodli, že sa stretneme a ukážu mi Nemšovú – mestečko severne od Trenčína. Celkom nečakane som sa pritom zoznámila aj s miestnym umelcom Stanislavom Lubinom. V záhrade nám predviedol svoje umelecké diela a porozprával nám o starom židovskom cintoríne.
Lubinovci sa do tohto domu nasťahovali pred 15 rokmi a odvtedy je plný umenia. Hneď za bránkou do záhrady mi udrela do očí mozaika na chodníku. Na dome sú rozvešané obrazy samotného Stana Lubinu, od jeho priateľov umelcov aj vnúčat. V záhrade má svoj ateliér, respektíve dielňu. Už 35 rokov pracuje s rôznymi technikami tlače, pretože chce, aby jeho umenie bolo prístupné pre všetkých, najmä pre zrakovo znevýhodnených ľudí. Vysvetlil mi, že nevidiaci často nemajú predstavu o modernom umení, čo je škoda. Prečo by mali vnímať len realistické umenie? Na výstave Stana Lubinu v trenčianskej Mestskej veži (ktorá bola otvorená 2. septembra 2026), sú vystavené aj linorytové platne, aby sa dalo jeho umenie zažiť aj prostredníctvom hmatu a bolo tak inkluzívnejšie.
Stanislav Lubina prišiel pre chorobu v detskom veku o sluch. Aj preto sa zaoberá posunkovým jazykom. Daroval mi výnimočnú knihu, ktorú vydal v roku 2008 a v ktorej zozbieral a nakreslil abecedy pre nepočujúcich z celého sveta. „Ľudia, ktorí nevedia nič o znakovom jazyku, si často myslia, že nepočujúci si všade rozumejú. Keby to tak fungovalo, bolo by to, samozrejme, veľmi praktické. Každá krajina má svoj vlastný posunkový jazyk. Je to presne ako s jazykmi pre počujúcich. No existuje tu aj lingua franca.“ Porozprával mi o svojej ťažkej ceste: na klasickej základnej škole nestíhal, a tak musel prestúpiť na špeciálnu školu do Bratislavy. Neskôr mu ako nepočujúcemu neumožnili zapísať sa na univerzitné štúdium, a tak v hlavnom meste nastúpil na grafickú vysokú školu. Napriek mnohým prekážkam sa mu podarilo svoju vášeň pre výtvarné umenie profesionalizovať.
V júni/júli mal Stano Lubina výstavu v berlínskej galérii Salon Halit Art. Od 2. septembra do 15. októbra bol v trenčianskej Mestskej veži vystavený výber z jeho diela pod názvom Poézia bytia (info o výstave).
Mal radosť z nášho rozhovoru a zjavne sa tešil aj mojej návšteve. Potom priniesol niekoľko obrázkov: čierno-biele grafiky zobrazujúce trenčiansku synagógu a pohľad na mesto, ktoré nevidela ešte ani jeho dcéra Janka. Boli by z nich krásne pohľadnice, napadlo nám. Ukázal mi aj svoje staré mozaiky, na jednej je Trenčiansky hrad, no pracuje aj s kvetinovými a inými vzormi, či s úplne abstraktnými motívmi. Jeho vnúčatá sa čľapkali v bazéne a užívali si čas so slovenskými starými rodičmi, s množstvom ovocných stromov v záhrade. Na stole sa zjavil čerstvo napečený koláč. Bolo dusno, ale po daždi stále ani stopy.
Janka sa už od základnej školy učila po nemecky a to aj preto, lebo jej mama bola učiteľka nemčiny. Janka žije od roku 2012 v Berlíne, kde pracuje s migrantmi v najširšom význame. S Rubenom, ktorý pôsobí na Slobodnej univerzite v Berlíne a prekladá napríklad aj z arabčiny, majú dvoch synov, ktorí prirodzene vyrastajú dvojjazyčne. Rodina viackrát do roka navštevuje Slovensko, konkrétne mestečko Nemšová, ležiace iba pár kilometrov severne od Trenčína.
„V Nemšovej sa nachádza starý židovský cintorín, ktorého históriou sa už nejaký čas zaoberáme. Zatiaľ sme o ňom veľa nepublikovali, ale nejaký prieskum už máme za sebou a bádame ďalej,“ napísal mi Ruben ešte v úvodnom mejle.
V posledných rokoch spolu s ďalšími entuziastami z mestečka, ktoré má 10 000 obyvateľov a skôr vidiecky ráz, pozorujú, čo sa deje na lúke, pod ktorou driemu zvyšky židovského cintorína. Dokumentujú zmeny a miesto pravidelne fotografujú. Časť múru padla za obeť susedovej stavbe, odpratali odtiaľ kamene a spílili stromy. Pozemok aktuálne patrí pod správu Židovskej náboženskej obce Trenčín. Mesto Nemšová tam občas pokosí trávu.
Kam sa podeli kedysi početní židovskí obyvatelia mesta? Čo sa stalo s ich rodinami? A prečo práve tento cintorín postihol takýto osud? Tieto otázky si kladie niekoľko angažovaných miestnych, ktorí sa snažia zhromaždiť ďalšie informácie.
Aj na mnohých iných miestach v okolí sú ešte židovské cintoríny, z ktorých viaceré sú zarastené a zanedbané alebo zabudnuté. Napriek tomu tu stále sú a v tichosti sa rozpadajú. V miestnych nemšovských novinách vyšli dva články o židovskej histórii mesta, podarilo sa tu dať dokopy niekoľko fotografií, no ostatok je pochovaný v spomienkach staršej generácie. Snáď sa prostredníctvom verejnej výzvy podarí zhromaždiť viac fotografií, napadlo Janke s Rubenom. Už v minulosti vypracovali projekt na organizovanie pracovného tábora, počas ktorého mali v úmysle vykopávať pozostatky cintorína, no keď Janka otehotnela, projekt sa napokon nepodarilo zrealizovať. Ruben zverejnil dva príspevky v nemčine na blogu Slobodnej univerzity v Berlíne s názvom Gedenkwerkstatt Nemsova | Pamätná dielňa Nemšová, ktoré vychádzali z prieskumu Miroslavy Bachratej. Sú tam aj slovenské verzie článkov.
Nemšovský Spravodajca 30/4(2025), str. 18.
Obhliadka miesta
Po káve s domácim koláčom sme sa zo záhrady Lubinovcov vybrali na cintorín. Chcela som vidieť, čo tam ešte zostalo. Keď sme prišli na miesto, v prvom momente som nezbadala nič, čo by pripomínalo cintorín. Nenápadná lúka, nakrátko pokosená tráva zoschla od horúčav a možno preto ustúpila pred stopami v zemi. Ležali tam psie výkaly. Mohla tam byť aspoň nejaká tabuľa, ktorá by upozornila na historické miesto a jeho dejiny.
V lete 2026:
Tieto staršie fotografie mi poskytli Janka a Ruben:
Prešli sme sa po zanedbanom mieste posledného odpočinku, Stano nám ukázal, kde kedysi stál nízky múrik. „Tam na opačnom konci bývala veľká železná brána, cez ktorú privážali mŕtvych na pohrebnom voze,“ vysvetlil. Ten voz bol honosný, mal v úmysle ho zachrániť a umiestniť do stodoly svojich rodičov, keď zlikvidovali cintorín. Jeho otec bol vtedy proti, obával sa, že by z toho mohli mať problémy. Stano odišiel študovať do Bratislavy a pohrebný voz zostal tam, kde býval. Nevie, čo sa s ním potom stalo. Jedného dňa tam už jednoducho nebol.
Bolo by pekné, keby tam boli aspoň nejaké lavičky a pamätná tabuľa, ktorá by pripomínala bývalý cintorín.
Na opačnej strane bývala drevená bránka. Štyri veľké stromy uprostred lúky našťastie nespílili, mnohé iné však sťali. Kedysi boli, samozrejme, menšie, rozrozprávala sa staršia pani (narodená v roku 1950), ktorá prechádzala okolo a bola zvedavá, na čo sa to tam pozeráme. „Bolo by pekné, keby tam boli aspoň nejaké lavičky a pamätná tabuľa, ktorá by pripomínala bývalý cintorín,“ povedala. „V takomto stave to nie je dobré. O pozemok sa nikto nestará; mesto ho občas pokosí, ale inak sa tu nič nedeje.“ Ani ona nevedela, prečo cintorín zrovnali so zemou. V tom čase bola mladá, práve sa jej narodilo dieťa. V tú noc počula nejaký hluk, ale nič iné si nevšimla. „Deti zo susedstva sa tam chodievali hrať; určite majú viac spomienok na starý cintorín.“
Iba starší obyvatelia si ešte pamätajú, že tam bol kedysi židovský cintorín; mladšia generácia a novousadlíci o ňom ani netušia. V meste neexistuje kultúra spomínania, ktorá by na to poukázala, a len málo miestnych sa zaujíma o židovskú históriu obce. Tam, kde dnes stoja nové domy, boli kedysi pastviny a lúky. Stano (narodený v roku 1952) tam ako chlapec pásaval husi. Cintorín zmizol v 70. rokoch 20. storočia. Armáda všetko za noc zrovnala so zemou. Pre ľudí, čo aktívne pátrajú po tom, ako sa to stalo, odpoveď zostáva záhadou.
Koncom šesťdesiatych rokov tu vraj boli veľké záplavy. Voda siahala až po cintorín a nechýbalo veľa a zaplavila by aj pivnicu staršej panej, ktorá sa pri nás pristavila. Na odvádzanie vody bolo treba rýchlo vykopať priekopu. Stano s paňou sa snažili prísť na to, kedy presne to mohlo byť. Nevedeli sa zhodnúť. Vzadu za múrom cintorína rástli kedysi slivky. Pani spomínala, že ich tam chodievala často trhať. Jeden zo stromov tam stále je; slivky sú už takmer zrelé, v niektorých sú červíky.
Na okraji pozemku, pri ktorom rastie slivka, stála teraz tyrkysová prenosná toaleta; pôsobilo to veľmi neprimerane. Zrejme ju tam umiestnili cestári, šíril sa z nej smrad. Zodpovední zjavne nemajú ani potuchy o histórii tohto miesta, alebo im to je jednoducho jedno. Citlivý prístup k histórii vyzerá inak.
Pomaľovaný kameň položilo k pouličnej lampe asi nejaké dieťa. Ktovie či nejako súvisí s niekdajším cintorínom. Malý melón oživil pohľad na toto miesto. O jeden zo stromov je opretý veniec z plastových kvetov.
„Okolo stromov bývali kedysi nízke kovové ploty, ktoré vytvárali malé záhradky pri náhrobných kameňoch,“ rozpamätala sa pani. Dnes sa na lúke povaľujú kadejaké črepy spolu s iným odpadom. Voľná plocha je zanedbaná a nikoho nezaujíma. „Odkedy zmizol cintorín, prakticky nič tam nebolo. Raz tam postavili veľký kolotoč. Zobrala som tam svojho malého syna, páčilo sa mu to.“
Stano vedel, že niektorí susedia si poodnášali náhrobné kamene z drahého materiálu či s peknými ornamentmi a zakomponovali si ich do záhrad. Zvyšky krypty, ktorá bola na opačnej strane, ako je teraz prenosná toaleta, zasypal sused z vedľajšieho pozemku stavebnou sutinou a na vrchu si vysadil kvetinový záhon napriek tomu, že to už nie je súčasť jeho pozemku. Zamysleli sme sa nad tým, že nato, aby sa dostal traktorom na svoje pole, musí zaručene prejsť cez túto lúku, pretože iná cesta tam očividne nevedie.
Na viacerých miestach vyčnievali zo zeme kamene a stále boli vidieť aj zvyšky starého múru. Jedna dobrovoľníčka spolu s potomkami vykopali uprostred lúky starý náhrobný kameň. Židovská náboženská obec Trenčín dala na to súhlas. Nie je však jasné, čo s ním bude ďalej. Kameň tam leží v malej jame a je úplne nechránený.
Náhrobok s nemeckým nápisom. V spomínanom článku v miestnych novinách (a na Rubenovom blogu) sú ďalšie informácie o rodine Schlesingerovcov, ktorá patrila k najväčším a najvýznamnejším v meste. Na inom mieste vytŕča zo zeme zvetraný kameň; písmo na ňom je sotva rozpoznateľné, ale zdá sa, že je hebrejské.
Kultúra spomínania na Slovensku
Mám pocit, že kultúra spomínania je na Slovensku ešte len na svojom začiatku. Zdá sa, že pokiaľ ide o židovské témy, tunajší ľudia sú veľmi opatrní, aj keď tu nedochádza takmer k žiadnym útokom. „O tejto téme sa skôr mlčí rovnako ako za čias komunizmu. Boli to bezbožné časy, keď sa o náboženstve prakticky nehovorilo, a už vôbec sa nehovorilo o Židoch,“ skonštatoval Stano. „Neboli v obľube a nebolo to len z náboženských dôvodov.“ Ani pani nevedela nič o židovských susedoch či o ľuďoch, ktorí navštevovali cintorín.
Porozprávala som im o svojich skúsenostiach so židovskou obcou v Trenčíne a Novom Meste nad Váhom, kde tento rok neosadili žiadne nové kamene zmiznutých (nem. Stolpersteine), vraj sa musi počkať na výsledky nadchádzajúcich komunálnych volieb. V Trenčíne je židovský cintorín zamknutý. Všetečný turista mi na mieste povedal o diere v múre, ktorá nebojácnym umožňuje nazrieť dnu. Pre povolenie na vstup treba kontaktovať miestnu židovskú obec. Dostala som od nich odpoveď, že nemajú veľmi v obľube, keď cintorín navštevujú cudzinci. Cintorín je posvätné miesto a nie je dostatočne udržiavané na to, aby sa tam chodili prechádzať návštevníci.
Na Slovensku je zatiaľ osadených iba niekoľko stolpersteinov, v Trenčíne sú len na jednom mieste. Tunajšie dva kamene už dlho nikto neočistil a nefigurujú ani v databáze slovenských stolpersteinov, hoci ich osadili už v roku 2023. Sú venované Irme a Dezidérovi Dávidovi Löwensteinovcom (viď môj príspevok na Instagrame z 10. augusta). Začiatkom júna som mejlom kontaktovala občianske združenie Antikomplex, ktoré spravuje databázu stolpersteinov, ale žiaľ som nedostala odpoveď. Až neskôr sa mi s nimi podarilo spojiť a zistiť viac o okolnostiach. Pre viac informácií odporúčam pozrieť si ich Facebookovú stránku.
Samozrejme, organizujú sa tu pamätné podujatia a existujú aj inštitúcie, ktoré sa venujú kultúre spomínania, ako napríklad Ústav pamäti národa (ÚPN). Ide o slovenskú verejno-právnu inštitúciu, ktorá od rokov 2002/2003 zhromažďuje, archivuje a skúma informácie z obdobia Slovenskej republiky (1939 – 1945) a komunistickej diktatúry (1948 – 1989) a sprístupňuje ich verejnosti. Na internete sa dá dohľadať aj množstvo vedeckých článkov, často však skôr so zameraním na Českú republiku. Zaujímavý obsah v nemčine ponúka napríklad aj webová stránka Nemecko-českej a Nemecko-slovenskej historickej komisie (Deutsch-Tschechische und Deutsch-Slowakische Historikerkommission).
Informácie o židovskom kultúrnom dedičstve na Slovensku nájdete na webových stránkach Jewish Heritage Europe a Slovak Jewish Heritage. Uznávaným odborníkom na židovské kultúrne dedičstvo na Slovensku je Dr. Maroš Borský, ktorý pôsobí okrem iného aj ako riaditeľ Židovského komunitného múzea a Židovského kultúrneho inštitútu v Bratislave (zoznam publikácií v slovenčine a angličtine a dizertačná práca zameraná na architektúru synagóg na Slovensku).
O téme kultúry spomínania publikoval zaujímavý článok po nemecky aj historik Michal Korhel. Hoci sa v ňom zameriava skôr na Českú republiku než na Slovensko, situácia by mohla byť porovnateľná: Erinnerungskultur im Wandel? Tschechische Orte der Erinnerung an die antideutsche Nachkriegsgewalt. In: Zeitschrift für Ostmitteleuropa-Forschung, 72(3):377-409 (link).
Doplnok k Nemšovej
V septembri sa pri príležitosti Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia konajú vo viacerých mestách podujatia pod spoločným mottom „Nezabudnutí susedia“. Na nezvestných niekdajších susedov sa spomína aj v Trenčíne a Nemšovej. V Nemšovej sa konalo menšie podujatie priamo na cintoríne. Ruben s Jankou však kritizujú plagát, pretože sa na ňom písalo o parku, ktorý je teraz na mieste cintorína. Na svojom blogu zverejnili vyhlásenie:
„Pamätná dielňa Nemšová“ oceňuje snahu mesta Nemšová o vytvorenie kolektívneho povedomia o našej spoločnej histórii, ktorá nepochybne zahŕňa aj fašistické obdobie prvého Slovenského štátu a jeho brutálne následky, najmä pre židovskú časť vtedajšieho obyvateľstva. (…) Na základe dohody so štátom sa židovský cintorín považuje za posvätné miesto, ktoré je chránené ústavou. Židovské cintoríny sú zriaďované natrvalo a nemožno s nimi zaobchádzať ako s mestskými cintorínmi. Pozostatky hrobov, náhrobkov a pomníkov nie sú len kultúrnym dedičstvom, ale predstavujú aj pietne miesto.“ (zdroj)
Ako spomienkové podujatie prebehlo, žiaľ, neviem. Som však zvedavá, čo sa Janke a Rubenovi podarí vypátrať o zmiznutom židovskom cintoríne v Nemšovej. A verím, že miestu sa raz dostane náležitej úpravy, osadia sa tu lavičky a pamätná tabuľa či niečo podobné, čo by ľuďom počas celého roka pripomínalo historické miesto a vystríhalo pred osudmi židovského obyvateľstva.