V jeden slnečný deň som mala dohodnuté stretnutie s Beatrix Flatt. Nepoznali sme sa, no naše stretnutie nebolo náhodné. Beatrix objavila môj blog, a tak mi napísala. Aj ona má vlastný blog o projekte, ktorý ma veľmi zaujal.
Nemecká žurnalistka z Helmstedtu v Dolnom Sasku, ktorý leží priamo na hranici medzi bývalým východným a západným Nemeckom, bloguje o cestovaní a koncom mája sa vydala na špeciálnu cyklotúru do bulharského Burgasu. Dva mesiace cestovala celkom sama na bicykli pozdĺž niekdajšej železnej opony, pričom sa zastavila aj v Bratislave. Celkom prirodzene jej vtedy napadlo, že by mohla navštíviť aj Trenčín, aj keď je trochu mimo jej trasy.
Trasa pozdĺž železnej opony je dlhá približne 10.000 kilometrov. Za 60 dní Beatrix navštívila 13 krajín a prešla 3.836 kilometrov, uvádza na svojom blogu. Sú to naozaj impresívne údaje. Minulý rok prešla trasu pozdĺž bývalej hranice medzi Východom a Západom v severnej Európe a osobne mi porozprávala, aká je práve na týchto miestach opäť veľmi citeľná. Škandinávske a pobaltské štáty dôsledne monitorujú svoje hranice s Ruskom a Bieloruskom pomocou moderných technológií.
„Rozdelenie Európy železnou oponou zanechalo hlboké stopy v spoločnosti aj v krajinách. Dejiny konfrontácie majú dodnes vplyv na spolunažívanie ľudí v pohraničných regiónoch. Aj po viac ako 35 rokoch od pádu železnej opony chýba na mnohých miestach cezhraničná kultúra spomínania. (…) Ako novinárka som fascinovaná, do akej miery vplývajú historické udalosti a súčasný vývoj na každodenný život v pohraničných regiónoch a aké výzvy, ale aj nové príležitosti z toho pramenia a budú mať dopad na budúcnosť.“ (Beatrix na svojom blogu)
Aj na juhu sa dá ísť po cyklotrase EuroVelo 13, no často tu nie je práve najlepšie značená. Veľmi záleží na krajine, ktorou akurát prechádzate. V Srbsku a Maďarsku je to o niečo lepšie ako napríklad v Rumunsku či Bulharsku. Trasa čiastočne kopíruje dunajskú cyklotrasu, tak ako v Bratislave. Beatrix je mimoriadne dobre pripravená a veľmi sústredená, jej senzory ju vždy dovedú na stopu dobrých príbehov. Na cestách sa rozpráva s ľuďmi, od ktorých sa chce dozvedieť viac o ich osobných skúsenostiach a spomienkach. Nosí so sebou prekladač a papierik, ktorý vysvetľuje jeho použitie a jej zámer, pretože miestni obyvatelia často nevedia po anglicky ani po nemecky a ani Beatrix neovláda ich jazyky. Je to neuveriteľné, pretože ja, našťastie, pri hľadaní informácií na Slovensku nemám takmer žiadne jazykové obmedzenia. Navyše sa mi zdá pozoruhodné, že takmer každý deň zverejňuje na svojom blogu nový príspevok; a hoci je stále na cestách a celý deň trávi na bicykli, nájde si čas na rozhovory s ľuďmi a vytiahne z nich zaujímavé príbehy. Na to treba mať zmysel pre správne načasovanie a nos na ľudí, ako aj istú dávku húževnatosti. Na otázku, ako stíha tvoriť tak veľa obsahu, odpovedá, že nemá čas a nemôže si dovoliť spomaliť. Po množstve kilometrov, ktoré za deň prejde na bicykli, si takmer každý večer sadne k počítaču a píše. Som ohromená, pretože práve tento druh disciplíny a vytrvalosti mi dáva najviac zabrať. Beatrix však zdôrazňuje, že nie vždy jej to vychádza: občas je príliš unavená a občas sa jej jednoducho nepodarí nájsť dobrý príbeh alebo rozviazať ľuďom jazyk.
Skúsenosti s takýmto projektom už nazbierala počas cesty pozdĺž tzv. zeleného pásu, teda bývalej vnútronemeckej hranice. Príbehy s množstvom fotografií publikovala vo svojej prvej knihe, ktorá sa stretla s veľmi pozitívnym ohlasom. A tak dostala nápad podniknúť podobnú cestu naprieč Európou, ktorej druhú etapu absolvuje toto leto.
„Začala som v bulharskom Burgase pri Čiernom mori. Po dvoch intenzívnych mesiacoch sa uzatvára veľmi osobný kruh na trojmedzí neďaleko Hofu (Česká republika/Bavorsko/Sasko). Presne na tomto mieste sa totiž pred siedmimi rokmi začala moja vtedajšia cesta pozdĺž zeleného pásu – od trojmedzia do Priwallu pri Baltskom mori.“ (Beatrix na svojom blogu)
Na Slovensku vedie približne 80 km cesty pozdĺž železnej opony. Beatrix pricestovala do Bratislavy cez Kittsee, kde sa rozprávala so starostom. Zreferovala mi, ako po ceste objavila niekdajší komplex bunkrov, z ktorých sa stalo súkromné múzeum. Na sídlisku v Petržalke sa zoznámila s mladou Slovenkou, ktorá jej hovorila o situácii v krajine, a potom sa vydala do Trenčína, kde ju zaujímal aj
Ja som sa jej pýtala na rozdiely medzi severnou a južnou trasou. Vo Fínsku je pohraničná oblasť ako vymretá. Odkedy Rusko napadlo Ukrajinu, všetky kontakty sú tu prerušené; zo dňa na deň sa uzavreli hranice, výmena už nefunguje, mnohé projekty, napríklad ani v oblasti ochrany prírody, sa už nedajú realizovať. Táto téma je všadeprítomná a postoj Fínska nie je vonkoncom taký neutrálny, ako sa to mohlo zdať v minulosti (počas studenej vojny). Krajina zatvorila všetky hraničné priechody s Ruskom. Aj v pobaltských štátoch je prekročenie východnej hranice možné len vo veľmi obmedzenej miere. Veľký hraničný priechod medzi estónskym mestom Narva a ruským mestom Ivangorod na rieke Narva je otvorený iba pre chodcov.
Na juhu nie je táto téma taká prítomná; pozornosť sa tu zameriava viac na nelegálnu migráciu do EÚ a utečencov z Ukrajiny. Tamojšia krajina je divoká a cyklotrasy občas tiež. V Bulharsku stretla veľa túlavých psov. Až od Maďarska sa celkový obraz opäť približuje stredoeurópskemu a cesty sú v lepšom stave.
Beatrix, samozrejme, zaujímali moje dojmy z Trenčína, pýtala sa ma na program Európskeho hlavného mesta kultúry, kľúčové témy a vrcholné zážitky, ale aj na život v meste a aktuálnu situáciu na Slovensku. Musela som jej tiež vysvetliť, čo vlastne robím ako mestská kronikárka EHMK. Dve hodiny strávené v útulnej kaviarni Sládkovič rýchlo ubehli a Beatrix si, prirodzene, chcela pozrieť aj niečo z mesta a hrad. Mala málo času, večer sa už vlakom vracala do Bratislavy, aby odtiaľ mohla pokračovať vo svojej ceste.
11. augusta sa vrátila do Nemecka a na svojom blogu zverejnila stručný súhrn udalostí. Jednoznačne odporúčam prečítať! O tejto ceste tiež plánuje vydať dvojjazyčnú knihu (v júli 2027).
Teší ma, že sme sa spoznali!