Cestovanie s „mojím“ autorom Lukášom Cabalom a diskusie o „našej“ knihe Spomenieš si na Trenčín? sme si vyskúšali už v marci v Lipsku, Berlíne a Chemnitzi. Podujatí okolo Lipského knižného veľtrhu 2026 bolo viacero a boli veľmi zaujímavé. V máji nás pozvali do Nemeckej národnej knižnice vo Frankfurte nad Mohanom a do Viedne. Publikum bolo vždy prívetivé a zvedavé. Označenie Európske hlavné mesto kultúry vzbudzuje záujem. Podujatia som zväčša buď moderovala, alebo tlmočila, príležitostne aj oboje. Lukášovi som za ten čas stihla položiť množstvo otázok a vždy som sa od neho dozvedela iné, prekvapujúce a zaujímavé veci. Jeho špecifický zmysel pre humor bol výzvou už pri samotnom preklade knihy.
Počas júna sme s Lukášom poskytli viacero rozhovorov rôznym médiám a odpovedali sme aj na niekoľko otázok, týkajúcich sa knihy, prechádzali sme sa pritom po meste. Z času na čas narazíme na seba aj neplánovane, Trenčín koniec-koncov nie je až taký veľký. Samozrejme, často sa rozprávame aj o titule Európske hlavné mesto kultúry a jeho vplyve na mesto.
Čo keby sme teraz vyskúšali malý myšlienkový experiment? Urobím rozhovor sama so sebou! A k slovu sa dostane aj Lukáš. Tamara Márer, jedna z hlavných postáv knihy, poskytne tiež krátky rozhovor do miestnych novín. V prvej časti nášho „samorozhovoru“ sa ponoríme do deja a odpovieme na niektoré otázky, ktoré sa kladú aj v knihe. Ako sa budú líšiť naše odpovede od odpovedí knižných postáv?
„Čo vravíte na Trenčín?“ spýtala sa nezáväzne. „Cítim sa tu dobre, nikam sa neponáhľam,“ pomaly sa točila dookola, kým si obzerala vstupnú halu. „Keď chodím bočnými ulicami, vravím si, že mnohí domáci tie zákutia ani nepoznajú, lebo kto by sa už len motal vlastným mestom? Človek si zvykne na svoje cestičky a nemá dôvod z nich vybočovať“ (s. 30).
A čo vravíš na Trenčín ty?
S: Cítim sa tu dobre, nemusím sa nikam náhliť. Môžem na chvíľu zabudnúť na každodennú rutinu. Ale mám tu aj veľmi veľa práce, chodím po uliciach a bočných uličkách, navštevujem podujatia a, samozrejme, musím písať a prekladať. Mesto má ideálnu veľkosť na to, aby som ho za päť mesiacov spoznala; všetko je tu ľahko dostupné a okolitá príroda je nádherná. Bývam takmer bezprostredne pri rieke. Veľmi sa mi páči útulné centrum s množstvom kaviarní a priestoru. Vidím veci, ktoré si miestni už asi ani nevšímajú.
Aké je to teraz, keď si už skutočne v Trenčíne?
S: Počas prekladu knihy som už mesto celkom intenzívne spoznávala, pretože mnohé miesta (domy, námestia, ulice, mosty atď.) sú v nej presne opísané. Bola to výzva, ktorú som dobre zvládla vďaka internetu a priamym otázkam a odpovediam od Lukáša. Nie všetko vyzerá úplne tak, ako som si to predstavovala, a v rámci programu Európskeho hlavného mesta kultúry došlo, samozrejme, práve v centre k niekoľkým stavebným úpravám. Baví ma objavovať miesta z knihy a tiež pátrať podľa starých fotografií a v knižnici po takých, čo už dávno zmizli.
Ktoré miesto spomenuté v knihe ťa láka navštíviť s Lukášom/so Stefanie?
S: Najradšej by som navštívila už neexistujúce miesta, podzemné chodby, staré obchody a zbúrané továrne. Chcem sa ísť ešte pozrieť na židovský cintorín. Boli sme už po porciu východoeurópskej nostalgie v reštaurácii Plzenská. Aj keď som práve nemala so sebou československé koruny, podarilo sa nám zaplatiť kartou.
L: Opatovskú chatu, to určite v lete zrealizujeme. Je to krásne rekreačné miesto nasiaknuté spomienkovou nostalgiou. To je fenomén, ktorý má u nás bohužiaľ silné miesto, ľudia majú dojem, že snáď vždy bolo lepšie ako teraz… psychológovia to vysvetľujú hlavne neschopnosťou vnímať infláciu a tým, že ľudia boli mladší – a teda zdravší a plní nádejí. Nemám rád aplikovanie spomienkovej nostalgie v parlamentných voľbách, ale nostalgiu ako takú zbožňujem.
Na výstave architektúry v Galérii M. A. Bazovského je predstavených niekoľko zaujímavých modernistických stavebných projektov z regiónu aj z celého Slovenska, ktoré sa pre niektorých ľudí stali symbolmi mesta. V románe Spomenieš si na Trenčín? sa jedna z postáv zamýšľa nad tým, ktoré miesta považujú jeho obyvatelia a obyvateľky za ikonické.
Bývam niekoľko minút od centra. Cesta tam vedie cez most a popri rieke sa tiahne vyvýšená hrádza s chodníkom. Hrad v noci bliká ako maják na pobreží. Pod ním sa ťahajú úzke uličky. Pri prechádzkach len hádam, ktoré miesta a budovy sú pre domácich ikonické. Postupne sa to určite dozviem (str. 24).
Ktoré miesta by ste v Trenčíne označili za ikonické?
S: Určite impozantný, rozľahlý hradný komplex. Mne osobne sa veľmi páčia Farské schody; patria rozhodne k mojim najobľúbenejším miestam. Myslím si, že aj Kultúrne centrum Hviezda je pre mnohých ikonické. Veľkou témou sú tu mosty; buď preto, lebo sú v zlom stave a už dávno mali byť opravené, alebo preto, lebo ich rekonštrukcia trvá príliš dlho a je príliš drahá.
L: Pre mňa aj obyčajný Prior a architektonicky nenápadný ale do výšky čnejúci Hotel Laugarício.
Čo ťa k tejto knihe priviedlo?
S: Začiatkom roka 2025 som dostala príležitosť preložiť úryvok z v tom čase novej Lukášovej knihy Leto postávalo v horúcom vzduchu, ako aj z jeho staršej Spomenieš si na Trenčín?, pretože ju vybrali ako nomináciu na Cenu Európskej únie za literatúru. Páčila sa mi, lebo má v sebe zaujímavú zmes tém aj akúsi mágiu. Mala som potom aj šťastie, keď sa mi podarilo presvedčiť úžasnú vydavateľku Veroniku Siska z Allee Verlag o jej prednostiach (ako aj o tom, že dátum vydania nemeckého prekladu je vhodné zladiť s rokom EHMK).
L: Pôvodne som chcel napísať newyorskú novelu zo židovského prostredia odohrávajúcu sa v Trenčíne. Pri rešeršovaní som objavil krásnu židovskú históriu Trenčína. Mali tu tie najkrajšie a najzaujímavejšie obchody, podniky, firmy. Po holokauste väčšina z nich zmizla a po nástupe socializmu skončilo aj to, čo prežilo vojnu. Páčilo sa mi priniesť do nášho mesta postavu, ktorá vidí akýsi idealistický Trenčín, taký, kde Židia zostali.
Tá postava je žurnalistka Tamara Márer, ktorá prichádza do Trenčína z Izraela. Prečo sa tak volá, má to nejaký význam?
L: Márer je meno, ktoré sa vyskytuje vo vtedajšej trenčianskej židovskej obci, mali tehelňu.
Máš obľúbenú postavu, s ktorou sa najviac identifikuješ?
S: Asi Tamaru. Prichádza do mesta a objavuje veľa vecí, ktoré ju zaujímajú, rozpráva sa s ľuďmi a odhaľuje nečakané. Som v podobnej situácii, hoci nemám na Slovensku nijaké rodinné väzby ani židovské korene. Avšak aj ja hovorím po slovensky, i keď nie tak plynule ako miestni.
L: Stotožňujem sa s Vincentom, aj keď ja už som výrazne smelší ako on. Ale napríklad by som rád stretol jeho kamošku Lauru. Je veľmi vtipná, inteligentná a celkovo veselá. Viem si predstaviť, že by sa s ňou človek nenudil.
Zajsť na kávu a prechádzať sa uličkami. (c) S. Bose
„Čítanie teda vnímate ako vyšší cieľ?“ spýtal sa Izidor. Vincent si nenápadne sadol, jeho reakcia zostala bez odozvy. Takže takto, pomyslel si pobavene. „Svojím spôsobom hej, vy nie? Iste, čítať môžete aj recept, ale očami sa tiež môžete pozerať na billboardy a zanedbaný múrik alebo čo, a zároveň môžete zájsť do galérie a úplne iným spôsobom sa pozrieť na obraz. Je to také malé rozjímanie.“„Dobre,“ povedal Izidor, „predpokladám, že všetci, čo sme tu, tým príkladom vo svojom okolí predsa len už dávno ideme. Ako to môžeme posunúť do aktívnejšej polohy?“ „Možno viac čítať vo verejnom priestore.“ (s. 75, 76)
Čo pre teba znamená čítanie/literatúra?
S: Čítam odmalička. Doma sme vždy mali veľa kníh a často sme chodievali do knižnice. Inak tomu nebolo ani s mojou dcérou. Literatúra sa však stala aj mojím povolaním. Súčasťou môjho štúdia bola aj literárna veda a podrobne sme sa zaoberali českými, poľskými a slovenskými textmi. Ako prekladateľka veľa čítam a sprístupňujem cudzojazyčnú literatúru nemecky hovoriacemu publiku. Čítanie nás robí empatickejšími, pretože pri ňom spoznávame novú životnú realitu iných ľudí a ponárame sa do iných svetov. Literatúra je nositeľka kolektívnej pamäti, vzdeláva a zároveň robí radosť. Pre mňa čítanie skutočne dáva vyšší zmysel. Jednoducho umožňuje lepšie pochopiť svet.
L: Určité hľadanie skvelej knihy, spomalenie, niekedy až akýsi transcendentálny dialóg s autorom alebo autorkou. Často je čítanie dobrej knihy plnohodnotným zážitkom.
„Odkedy si v Okrášľovacom knižnom spolku?“ (s. 40)
Si v nejakom literárnom okrášľovacom spolku? Je také niečo v Trenčíne/Lipsku?
S: Áno, naozaj som členkou, povedzme že literárneho okrášľovacieho spolku. Oficiálne sa volá Leselust Leipzig e. V. (Radosť z čítania, Lipsko), existuje už 20 rokov a moje mesto je vďaka nemu rozhodne krajšie. Jeho cieľom je podporovať čítanie a literárne kompetencie u detí. Na čisto dobrovoľníckej báze školíme patrónov, ktorí sa radi podelia o svoje nadšenie z kníh a chodia čítať deťom do predškolských zariadení a na základné školy. Naším vrcholným podujatím je štvordňový čitateľský festival „LeseLust im August“ (Radosť z čítania v auguste), ktorý organizujeme v parku v centre Lipska s podporou siete mestských knižníc. Pravidelne tiež pripravujeme čítania vo všetkých pobočkách mestskej knižnice a na iných verejných miestach. Dalo by sa tiež povedať, že aj naše stavovské združenia a zväzy prekladateľov a prekladateliek významne prispievajú k literárnemu skrášľovaniu a podpore rozmanitosti naprieč krajinami. Preto som členkou spolkov VdÜ a DoSlov.
L: Som v ňom odvtedy, čo som chytil do ruky knihu. A spolok je tajný, no má viac ako storočnú históriu. Hovorí sa, že ho založil ešte Leopold Gansel, trenčiansky tlačiar a vydavateľ. Trenčín tento rok už po druhý raz hostí Mesiac autorského čítania, projekt, ktorý pôvodne vznikol v Brne ako najväčší literárny festival v strednej Európe a etabloval sa aj na Slovensku. Každý rok sa v rámci neho prezentuje literatúra inej krajiny. Mestská knižnica má pravidelný knižný klub a v niektorých kníhkupectvách sa zvyknú konať literárne podujatia. Ganselova tradícia teda v istom zmysle žije ďalej.
„Tamara, kam sa najčastejšie chodíš najesť, obľúbila si si nejaký podnik?“ „Zvyknem chodiť do reštaurácie hotela Laugarício, vzal ma tam jeden priateľ.“ „Well, well, well, ale inak, nemám to tam rada,“ priznala Laura. „Netvrdím, že by som ten podnik nejako zvlášť odporúčala,“ reagovala Tamara, „skôr to tam mám spojené s príjemnými rozhovormi. Vadí ti tá nostalgická atmosféra?“ (s. 110)
A ty?
S: Mám rada kaviareň Café Sládkovič, ktorá sa síce volá podľa svojho majiteľa, no zároveň odkazuje na básnika Andreja Sládkoviča, autora najdlhšej ľúbostnej básne na svete (pre milovanú Marínu). Je to tam veľmi útulné, majú skvelé nápoje a úžasné koláče. Ale celkovo sú tu vynikajúce miesta, kam sa dá ísť na kávu, a aj pokiaľ ide o jedlá, vždy som si vybrala niečo chutné. Najlepšie cappuccino som však mala v Coffee Lab.
L: Nová indická reštaurácia Taj Mahal na Štúrovom námestí.
V knihe je Trenčín väčší než v skutočnosti. Sú v ňom mrakodrapy, metro a iné znaky, ktoré z neho robia ozajstné veľkomesto. Teraz má titul EHMK. Ako vnímaš tento projekt vzhľadom na Trenčín? Čo to zanechá v tvojich spomienkach?
S: Deje sa tu toho veľmi veľa, o niektorých podujatiach sa dozviem až bezprostredne pred ich začiatkom. Program na webovej stránke sa neustále dopĺňa a v podstate je veľmi rozmanitý. Osobne by som privítala, keby tam bolo o čosi viac medzinárodnej literatúry. Veľa sa však stavia a rekonštruuje, niektoré projekty ešte nie sú dokončené (Fiesta most, železničná stanica). Titul mesto určite v mnohom posunul a zviditeľnil ho na mape Európy. Prichádza sem množstvo turistov a počuť tu všetky možné jazyky. Je to malý krok smerom ku kozmopolitnej metropole; zatiaľ je to skôr stredne veľké malé mesto.
L: Trenčín je v roku 2026 kozmopolitnejší než inokedy a to ma teší. Uvidíme, čo po ukončení tohto titulu v meste zostane a čo nie. Na mňa je tých akcií tak veľa, že sa v nich trocha strácam, asi sa aj teším na normálny režim.
Tip: Eine Entdeckungsreise durch Trenčín und die slowakische Literatur (prekl. Poznávacia cesta po Trenčíne a za slovenskou literatúrou), Kirchgessner, Kilian | 13. Februar 2026