Návšteva z nemeckého Babelsbergu

Bol to neskutočne živý, intenzívny a napínavý týždeň! Od 15. do 18. júna boli u mňa v Trenčíne na návšteve študenti a študentka so svojou učiteľkou. Malý filmársky tím mal za úlohu sprevádzať ma po zaujímavých miestach a nazbierať materiál o tom, ako vyzerá život v Európskom hlavnom meste kultúry (EHMK) a moja práca kronikárky Nemeckého kultúrneho fóra východnej a strednej Európy. Do začiatku budúceho roka má z toho vzniknúť dokumentárny film, ktorý sa využije počas rôznych podujatí a bude dostupný aj na internete. Nič podobné som ešte nezažila, takže som vôbec nevedela, do čoho sa púšťam. Táto skúsenosť bola pre nás všetkých obohacujúca: vynikajúci tím, skvelé počasie, inšpiratívne stretnutia a dobrá škola flexibilnosti a riešenia problémových situácií.

Tento filmový projekt vzniká na objednávku Nemeckého kultúrneho fóra východnej a strednej Európy. Študentská firma MCB filmproductions, ktorá patrí pod mediálny kampus v Babelsbergu, vytvorí z nazbieraného materiálu približne 45 minútový zostrih. Babelsberg je mestská časť Postupimu, kde sa nachádzajú najstaršie filmové štúdiá v Európe a dodnes je tu sústredená hlavná časť filmovej výroby Nemecka. Táto spolupráca funguje už od roku 2015 a staršie dokumenty sa dajú pozrieť na youtubovom kanáli Kultúrneho fóra. Premiérové premietanie filmu sa koná vždy na pôde domáceho kina mediálneho kampusu. Film o meste Tartu O krojoch a tetovaní (s kronikárkou Katrin Groth) sa dokonca dostal na renomovaný Filmový festival v Cottbuse, ktorý upriamuje pozornosť na filmy zo strednej a východnej Európy.

Mladý tím priviedla Kathrin Lantzsch, ktorá na mediálnom kampuse (MedienCampus) v Babelsbergu vyučuje film a techniku, má na starosti kampusové kino a koordinuje rôzne projekty. Felicitas, Arthur, Valentin, Marlon a Louis mali so sebou plno vybavenia, ktoré bez reptania prenášali z miesta na miesto. Priniesli si so sebou dokonca aj dron. Naozaj pôsobivé.

Keď sa Štefan a Stefanie stretnú pri Štefánikovi, mesto spoznáte za jediný deň

V utorok sme mali na programe prehliadku mesta a množstvo stretnutí. Najprv sme nahrali rozhovor s Martinom Mojžišom, manažérom pre európsku dimenziu a medzinárodné vzťahy v Kreatívnom inštitúte Trenčín, ktorý zodpovedá za organizáciu a koordináciu EHMK. Pozval nás do malého coworkingového priestoru v centre mesta, kde sa momentálne nachádza výstava s názvom Nerealizovaný Trenčín. Sú tu nainštalované plány, fotografie a modely stavieb, ktoré boli naplánované, ale nikdy ich nepostavili, napr. nové nákupné centrá v centrálnych lokalitách, okruh Formuly 1 či lanovka na hrad.

Boli tam vystavené aj historické pohľadnice s víziami budúcnosti Trenčína. Okamžite mi to pripomenulo pasáže z knihy „Spomenieš si na Trenčín?“, kde je mesto vykreslené kozmopolitnejšie než v skutočnosti, pretože metro, mrakodrapy či zastávka Orient expresu predstavujú čistú fikciu.

Potom sme natočili niekoľko záberov vo vnútri synagógy, ktorá na mladých filmárov hlboko zapôsobila. Interiér je skutočne nádherne zreštaurovaný, ale na exteriéri tejto pamiatkovo chránenej budovy je ešte čo robiť.

Po krátkej prestávke sme sa v Štefánikovom parku stretli pri pamätníku M. R. Štefánika so Štefanom, naším dobrovoľníckym sprievodcom. EHMK zahŕňa rozsiahly dobrovoľnícky program, v rámci ktorého zaškolení dobrovoľníci pomáhajú pri rôznych podujatiach. Štefan nám ukázal niekoľko výrazných miest a porozprával nám o zmenách (predovšetkým stavebných), ktoré Trenčínu priniesol titul EHMK. Do programu je zapojený od samého začiatku. Kedysi pracoval v trenčianskej vodnej elektrárni; dnes sa stará o svoje rodné mesto, ktoré má nadovšetko rád. Bol nadšený z nášho záujmu a prehliadku prispôsobil našim potrebám. Kvôli natáčaniu sme sa pohybovali dosť pomaly a nestihli sme prejsť všetky miesta, ktoré sme si naplánovali, no aj tak sme získali celkom dobrý dojem z mesta.

Nečakané prekvapenia na jednotku s Hviezdou

Náš časový plán bol neúprosný a o tretej sme mali dohodnuté ďalšie stretnutie pred mestským úradom. Bezchybnou angličtinou nás tam privítal zástupca primátora Patrik Žák. Dve tlačové hovorkyne, Alena Chrenková a Tatiana Petríková, si na nás tiež našli čas a venovali sa nám dlhšie, než by sme si trúfli očakávať. A tak sme vyliezli na 32 metrov vysokú šesťposchodovú mestskú vežu, ktorá priamo susedí s mestským úradom. Aj keď výstup na vežu z 15. storočia (po strmých drevených schodoch, ktorých stav zodpovedal letopočtu) nebol práve jednoduchý, zhora sme mali slnkom zaliaty Trenčín ako na dlani. Ideálne miesto na pár záberov z vtáčej perspektívy.

Odtiaľ nás potom odprevadili do Kultúrno-kreatívneho centra Hviezda, kde sa nás ujal sám výkonný manažér Juraj Benda a previedol nás celou budovou (od suterénu až po strechu). Dlhé roky žil v zahraničí a má vynikajúcu angličtinu. Hviezda prešla rozsiahlou rekonštrukciou a znova ju otvorili v roku 2023. Prináša program pre všetky generácie, no v ponuke kultúrnych podujatí sa najviac orientuje na mladých – organizujú sa tu rôzne workshopy, školenia, otvorené ateliéry a poskytuje priestor na realizáciu vlastných nápadov. Pôsobivý projekt. Moji mladí filmári boli unesení, samozrejme, najmä z technického vybavenia (vrátane FabLabu), kina a projektorov, zatiaľ čo mňa nadchla najmä architektúra tohto priestoru. Čisto funkcionalistická budova pochádza z 30. rokov 20. storočia a navrhol ju trenčiansky architekt Dominik Filipp. Po tomto neplánovane dlhom celodennom programe sme si napokon zaslúžili už aj oddych – dobre nám padlo trocha voľného času a predovšetkým chutná večera.

Užitočný výlet v rámci regiónu: školský život a práca v kultúre

V stredu sme sa presunuli do susedného Nového Mesta nad Váhom, kde sme na Gymnáziu M. R. Štefánika opäť natrafili na túto významnú slovenskú osobnosť. Škola dokonca vlastní niečo ako relikviu: úlomok z lietadla, v ktorom generál Štefánik v roku 1919 havaroval. Spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom sa považuje za jedného zo zakladateľov Československa a prednedávnom bol v celoštátnej ankete zvolený za „Slováka storočia“. Zatiaľ čo som v nemeckej bilingválnej triede viedla krátku prezentáciu o Lipsku a workshop na tému „Zvieratá, ktoré nie sú zvieratami“ (od kohútíkov až po knihomoľov), filmársky tím robil rozhovor s riaditeľom školy a so študentmi. Pomáhalo nám pri tom hneď niekoľko nápomocných učiteliek nemčiny.

Riaditeľ predstavil štábu aj niekoľko historických dokumentov, keďže škola má dlhú tradíciu, ktorá nadväzuje na chýrnu židovskú reálku, prvú svojho druhu v Uhorsku.

Pre mladých ľudí z Babelsbergu bolo určite zaujímavé, že mohli nahliadnuť do fungovania slovenskej školy. V školskej jedálni varia ešte priamo na mieste zamestnanci, ktorí pracujú pre školu. Tradične slovensky sa podávala polievka (kapustová), hlavné jedlo (kuracie stehno s ryžou a broskyňovým kompótom) a na pitie voda so sirupom alebo čistá. Táto škola má veľmi dlhú históriu, čo sa dalo vidieť aj v jedálni – zažili sme sympatické cestovanie v čase. Istotne sa tu prestravovalo už mnoho generácií. Prv než sme stihli dojesť, prišli na obed domáci študenti a študentky. Školské tašky pristáli v chodbe na podlahe a potom sa všetci poslušne postavili do radu. Jedlo bolo iba jedno; je sa to, čo je na tanieri.

„Ľudia v Trenčíne boli veľmi otvorení. Pozitívne ma prekvapilo najmä novomestské gymnázium. Nielen riaditeľ a učiteľky, ale aj študenti a študentky boli nesmierne pohostinní a ochotní poskytnúť nám rozhovor. Kultúrny šok som mala z toho, aký je Trenčína malý. Nevedela som, čo mám očakávať od Európskeho hlavného mesta kultúry a čo na takom mieste môžeme nájsť. Po pár dňoch v Trenčíne som si uvedomila, že nie je dôležitá veľkosť, ale obsah. Jeho rôznorodosť ma uchvátila. Obzvlášť ma zaujali kostoly a synagóga. Je tu zastúpených mnoho náboženstiev. Tento projekt bol fantastickou príležitosťou na rozšírenie obzorov a vyskúšanie niečoho nového.“ (Felicitas)

V Novom Meste sme sa potom stretli s hudobníčkou a kultúrnou manažérkou Máriou Volárovou, riaditeľkou Mestského kultúrneho strediska zodpovednou za kultúrny program v meste. Budova MsKS je iba na skok od gymnázia. Náš spoločný rozhovor sme natáčali vo výstavnej sále, kde sa presne pred týždňom v rámci Festivalu židovskej kultúry HaNahar otvorila výstava židovských maliarov zo Slovenska, ktorí ušli pred prenasledovaním do celého sveta. Rozmanité obrazy tu rozprávajú neuveriteľné životné príbehy. Hovorili sme o Festivale židovskej kultúry, ktorý Mária postavila na nohy, a o bohatých židovských dejinách mesta. Mária sa s nami podelila aj o dva dojímavé príbehy pamätníkov, ktoré sa, verím, objavia aj vo filme.

Lokálna politika a večerná romantika

Po návrate do Trenčína sme sa ponáhľali na rozhovor so zástupcom primátora Patrikom Žákom, ktorý má veľmi oklieštené časové možnosti kvôli množstvu stretnutí v rámci EHMK. Bol veľmi otvorený a autentický, pôsobí ako angažovaný a zanietený lokálny politik, ktorý má, podľa vlastných slov, na svojej práci najviac rád, že sa pri nej vždy objavia nejaké problémy, ktoré treba riešiť

Keď si mládež s učiteľkou Kathrin konečne mohli dopriať trocha voľna, ja som sa ešte vybrala do Hviezdy, kde sa konala vernisáž španielskej výstavy o sedemnástich globálnych cieľoch udržateľného rozvoja (Agenda OSN 2030), po ktorej nasledoval skvelý portugalský koncert (v rámci formátu Európa v Trenčíne). Nedá mi nespomenúť, že v budove Hviezdy sa nachádza aj veľmi príjemná kaviareň – tmavá, chladná a s ponukou osviežujúcich nápojov. Na vernisáži som dokonca stretla nemecký novinársky pár, ktorý pripravuje príspevok o židovskej histórii Trenčína, a nemeckého priateľa portugalského streetartového umelca, ktorý je zapojený do projektu v rámci festivalu FestArt. Takto vyzerá skutočné Európske hlavné mesto kultúry!

Turbulencie si žiadajú flexibilitu

Štvrtok bol… deň plný prekvapení. Učiteľka ochorela, takže nás nemal kto odviezť na stretnutie a museli sme si rýchlo zohnať taxík. Uf. A tak som mala so sebou iba polovicu tímu. Ale bol to už ich posledný deň. Keďže filmárov čakala dlhá cesta domov, už večer vyrážali z Trenčína, aby si na noc mohli urobiť prestávku v Prahe. Takže sme mali opäť nabitý program. Hneď ráno sme navštívili Školu umeleckého priemyslu Trenčín (ŠUP). Okrem iného sme si pozreli ich krajčírske dielne, pretože Trenčín, mesto módy, bol kedysi známy textilnou výrobou a šijacími dielňami.

Dnes je táto tradícia prítomná nielen v spomienkach ľudí, ale oživili ju aj v programe EHMK. Školské dielne a stroje sú staré, ale rodia sa v nich svieže nápady. Škola medzičasom ponúka už aj mnoho iných študijných odborov a čoraz viac digitálnych programov. Do 25. septembra je možné v Slovenskom inštitúte v Berlíne navštíviť výstavu ŠUP do Trenčína, na ktorej škola prezentuje práce z rôznych oblastí svojej činnosti.

Cestou do centra sme ešte zapózovali do reelska pre tím Trenčín 2026 a potom sme si dali rozchod na obed. Ďalší plánovaný rozhovor s Oľgou Hodálovou, predsedníčkou Židovskej náboženskej obce Trenčín, žiaľ, odpadol. Pred synagógou nás však celkom nečakane zachránil Maroš Borský, ktorý okrem iného vedie Židovské komunitné múzeum v Bratislave a úplnou náhodou práve prechádzal okolo. Spontánne nám poskytol krátky rozhovor, dokonca v perfektnej nemčine. Tomu sa hovorí šťastie!

„Už minulý rok som pracoval na filme o kronikárke mesta (Štetín, kde pôsobila Brigyda Helbig) a veľmi rád som sa toho opäť zúčastnil. Dlhé cesty v aute sme zvládli vďaka karaoke a hádankám. Objavovanie Trenčína bolo pre mňa určite vrcholom toho celého. Pre pár technických ťažkostí sme síce museli byť trocha viac kreatívni, ale spoločne sme tú výzvu zvládli. Prekvapilo ma, že sme nevideli až tak veľa typickej východoeurópskej architektúry (paneláky). Trenčín sa mi zdal veľmi rôznorodý a estetický.“ (Louis)

Na záver nesmeli chýbať dva dôležité zábery: hrad a mestská knižnica, kde budem ako mestská kronikárka Trenčína 2026 pokračovať v hľadaní ďalších informácií o meste.

Všetko natočené!

Aj keď som mala ešte kopu nezrealizovaných nápadov, skutočne sme toho veľa postíhali a našli sme fantastické motívy. Dohadovanie stretnutí nešlo vždy podľa plánu. Občas si naozaj priznáte kultúrne rozdiely. Nemecká, a aj moja osobná, potreba včasnej prípravy a koordinácie niekedy narážala na slovenskú spontánnosť a dar improvizácie. Niekedy som sa musela obrniť o čosi väčšou dávkou trpezlivosti, aby som dohodla termín stretnutia. Ale v celom tom slovenskom chaose sa nakoniec (takmer) všetko vydarilo a na väčšine miest nás veľmi srdečne privítali a prijali. Filmársky štáb si istotne veľa vzal z inšpiratívnych stretnutí s ľuďmi, ktorých práca je zároveň ich poslaním a ktorí sa s toľkým nadšením snažia pohnúť veci vpred, hoci v krajine „as delicate as ours“ (Patrik Žák) to nie je vždy jednoduché. Európske hlavné mesto kultúry a celý región ukrýva v sebe množstvo odhodlania. Nadšená som však aj z filmového štábu a jeho zápalu pre film.

„Bol to skvelý zážitok! Myslím si, že máme dobré nahrávky a odpremiérujeme fantastický film. Všetkým veľmi pekne ďakujem.“ (Arthur)

Naši respondenti opakovane zdôrazňovali aj to, akí dôležití sú mladí ľudia, naša spoločná európska budúcnosť, ľudskosť či dialóg. Ďakujem štábu za ich zvedavosť, snahu a flexibilitu a veľmi sa teším na film, ktorý má uzrieť svetlo sveta na začiatku roka 2027. Dovtedy budeme v kontakte ohľadom postprodukcie a narozprávania dialógov.

Ako malú ochutnávku nájdete tu krátky pohľad do zákulisia:

Sieh dir diesen Beitrag auf Instagram an

Ein Beitrag geteilt von Deutsches Kulturforum östl. E. (@kulturforum_potsdam)